Tento rok sme sa opäť vrátili na Liptov. Po skvelých skúsenostiach spred troch rokov sme sa znovu ubytovali v rezorte Gothal v Liptovskej osade. Mali sme naplánované dva výjazdy a preto sme po príjazde a ubytovaní nestrácali čas a vyrazili smer Smrekovica. Už sme vedeli čo nás čaká a možno aj preto nám cesta išla nejak ľahšie. Objavili sa aj také názory, že sme kondične oveľa lepší, ako pred tromi rokmi. Kto vie. V každom prípade sme sa po 8km stúpaní zaslúžene občerstvili v hoteli Granit Smrekovica a pokračovali asi najkrajším úsekom našej trasy cez Národnú prírodnú rezerváciu Jánošíkova kolkáreň smerom na Malinô Brdo. Po krátkom stúpaní zo Smrekovice sa dostávame na hrebeňovku, ktorá sa tiahne od Malej Smrekovice 1485 m n.m. po Predný Šiprúň 1440 m n.m. Odtiaľ je to už viac menej dolu kopcom cez Vtáčnik 1090 m n.m. a nakoniec jedným z trailov Bike-parku Malina na Malinô Brdo.
Tu sme sa opäť občerstvili v hoteli Malina. Našim ďalším plánom bolo absolvovať trail „Rozprávkové enduro“, ktorý vedie okolo vrchu Sidorovo 1099 m n.m.. Šťastena sa od nás ale odvrátila. Po príchode k bicyklom sme začali riešiť defekt, ktorý sa nakoniec ukázal ako fatálny pre ďalšie pokračovanie v naplánovanej trase (aj vzhľadom na pokročilú dennú dobu). Museli sme ešte zháňať nejaké kliešte, aby sme mohli vybrať malý nenápadný kúsok drôtu trčiaci z vnútornej časti plášťa. Napriek tomu sa po výmene duše a pár prejdených metroch ukázalo, že problém sa nepodarilo odstrániť. Po niekoľkých dofúkaniach kolesa sme dorazili aspoň do Vlkolínca, kde sme sa už tešili na bezodné poháriky s dobrou slivovicou v bufete pri kostole. Opäť sme utreli nos a tak mierne sklamaní sme zakotvili v reštaurácii na hornom konci Vlkolínca.
Posilnení slivovicou a odhodlaní tentoraz už naozaj opraviť defekt, sme požiadali čašníka o lavór s vodou, aby sme identifikovali kade to vlastne uniká. Po rozobratí kolesa a vytiahnutí duše sa na nás usmievala diera o veľkosti amerického zlatého štvrť-dolára. Zhodli sme sa na tom, že lavór s vodou nebudeme potrebovať. Rovnako tak lepiacu sadu…… To že sa podarilo na bicykli s takto roztrhnutou dušou prejsť niekoľko kilometrov bolo iba vďaka kvalitnému plášťu a malému zázraku. Nakoniec sme niekde vyštrachali ešte jednu dušu a spojazdnili bicykel – tentoraz už definitívne. Šťastne sme dorazili na ubytko, dali si dobrú večeru a tešili sa na nasledujúci deň.
Aj na druhý deň nám počasie vyšlo ukážkové, príjemne teplo a slnečno. Tentokrát sme sa odviezli autom do ústia Kvačianskej doliny, odkiaľ sme vyrazili na náš asi 35 km okruh po Liptove a Orave.
Keďže sa nám nechcelo ísť po asfalte po hlavnej ceste, tak sme chvíľu po štarte zišli z cyklotrasy na žltú turistickú značku. Tu nás čakalo výživné stúpanie, ktoré sme z väčšiny odtlačili, nakoľko bol chodník pre bicykle nezjazdný. Opäť sme sa napojili na cyklotrasu a po rozľahlých lúkach s nádhernými výhľadmi na Liptovskú Maru a Nízke Tatry sme sa presunuli do ústia Prosieckej doliny. Po krátkej prestávke na fotenie sme sa usadili v bufete na futbalovom ihrisku v Prosieku. Tu sme sa osviežili a pokračovali ďalej po lúkach cez Liptovskú Annu a Dušany. Nakoniec sme sa dolinou potoka Sestrč prehupli cez masív Chočských vrchov na Oravskú stranu. Vychutnávali sme si nenáročné stúpanie s nádhernou prírodou všade okolo nás. Opäť sme sa zastavili na občerstvenie v Malatinej v Hostinci pod lipou. Nakoľko bolo naozaj dosť teplo, tak frekvencia zastávok na občerstvenie bola vyššia.
Z Malatinej sme pokračovali po Vrchárskej cyklomagistrále a pred nami sa otváral nádherný kraj lúk a pasienkov. Po niekoľkých stúpaniach a klesaniach sme dorazili k Pajte na Grúni. Je to miesto, kde sa nakrúcala Perinbaba. A keďže principál Bandalíro nebol doma, tak sme po krátkom odpočinku a fotografovaní pokračovali nekonečnými lúkami na Veľké Borové. Vošli sme do doliny Borovianky, ktorá nás nádherným chodníkom, lemovaným kaskádami riečky Borovianka, priviedla k našej ďalšej zastávke, k mlynom v Oblazoch. Je to kultúrna pamiatka, nachádzajúca sa v malebnej Kvačianskej doline, ktorá patrí ku skvostom Slovenska. Dnes sú už úplne zrekonštruované, dokonca prednedávnom bol uvedený do prevádzky horný mlyn. Návštevníci si tak môžu na vlastné oči pozrieť technológiu mletia múky starodávnym spôsobom. Po krátkej prestávke spojenej s obhliadkou týchto skvostov vidieckej architektúry sme sa pohli ďalej. Najprv sme však museli vytlačiť bicykle niekoľko sto metrov prudkým zrázom, aby sme sa dostali na chodník vedúci Kvačianskou dolinou. Odtiaľ to už bolo iba dolu kopcom až k nášmu autu. Cestou sme sa však nemohli nezastaviť na jednom z výhľadov, z ktorého sa nám naskytol úžasný pohľad na strmé bralá zovierajúce tok riečky Kvačianka do úzkej rokliny.
Príjemne unavení sadáme do auta a po zastávke na neskorý obed v Kvačanoch opúšťame tento malebný kraj.