Kategórie
Nezaradené

Kysuce – Orava

Využili sme asi posledné teplé a slnečné dni predĺženého leta a vyrazili na dvojdňový trip do malebného prostredia Jánošíkovho kraja. Ubytovali sme sa necelé dva kilometre od Zázrivej v Chalúpke Lavender.

Po príchode okolo obeda vyrážame na prvý výjazd. Naším cieľom je Kubínska hoľa. Čaká nás približne 40km s prevýšením necelých 1200m. Spúšťame sa do Zázrivej, čo je príjemný začiatok každej cesty, ale ako asi bude vyzerať jej koniec? Poučenie: vyhýbaj sa ubytovaniu na kopci! Zo Zázrivej už začala pravá zábava. Zo začiatku mierne asi 5% stúpanie po asfalte sa zhruba po 6km zmenilo na šotolinu so sklonom v priemere okolo7%. Po ďalších asi 2,5km nás čakala lahôdka v podobe po ťažbe rozjazdenej lesnej cesty miestami so sklonom blížiacim sa 20%. Ale ani menšie sklony nezaručovali, že sa nezmeníme na turistov, ktorí si z číreho nerozumu zobrali so sebou aj bicykel. Našťastie to netrvalo príliš dlho, ale aj tak náročný terén poriadne preveril naše odhodlanie. Po dosiahnutí sedla Vasiľovská hoľa nás čakal vcelku príjemný (rozumej zjazdný) turistický chodník cez Vasiľovskú hoľu až do Sedla Kubínska hoľa.

Vynaloženú námahu viac než vyvážili výhľady do krajiny hornej Oravy ktoré sa nám cestou naskytli, ako aj atmosféra čarovného lesa. Po krátkom oddychu a užívaní si okolitej panorámy sme sa spustili na Chatu na Kubínskej holi. Cestou sme mali ešte krátku servisnú zastávku, lebo pre neskutočnú silu v nohách trháme reťaze. Na chate sme si dali jedlo typické pre tento kraj – vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou. Poučení z jarného výjazdu na túto chatu sme sa vyhli objednávke rumu (Diplomatico za 8 eur naozaj nestojí).

Po výdatnom obede a oddychu sme sa spustili jedným z trailov dolu k lanovke. Trail nazvaný Super Mix je príjemný rodinný trail, kde vás nečakajú žiadne nástrahy a zvládnu ho aj menej zdatní jazdci. My sme si to samozrejme museli ešte okoreniť opravou defektu, ale to je príbeh na samostatný článok. Od lanovky po modrej značke – asfalt so sklonom 7% v priemere – potom dolu kopcom až do bodu, kde nám vyrazilo dych. Pohľad na stúpanie, ktoré nás po 30km čakalo bol ohromujúci a expresívne výrazy nenechali na seba dlho čakať. Najbližších 400m s priemerným sklonom 17% a s miestami dosahujúcimi až 24% neostávalo nič iné iba zaťať zuby, šliapať a pozerať na vééééľmi pomaly sa pohybujúci dezén predného kolesa. Jedinou útechou bol asfaltový povrch a miesta na vydýchanie so sklonom iba 14% – to bol pokus o vtip……

Po tejto previerke sme už vcelku v pohode dorazili do Zázrivej. Tu nás čakala absolútne neplánovaná zastávka v reštaurácii Slnečný dvor. Po večeri, už za tmy, sme s plnými bruchami pokračovali asi 2km do kopca na ubytovanie – takže ešte raz a pomaly – vyhýbaj sa ubytovaniu na kopci……Dorazili sme na chatu osprchovali sa a išli spať……niéééé toto mi nikto neuverí. Tak znovu, dorazili sme na chatu, osprchovali sa a pokračovali pri malom občerstvení v družnej debate o radostiach a starostiach bežného života – poniektorí až do 3-AM.

Druhý deň začínal výdatnými raňajkami. Zabalené v bublinkovej fólii, krásne biele pštrosie vajce. Keďže na Orave pštrosy zatiaľ nežijú surovinu sme si doviezli z domu. Ha – ako keby v Bratislave žili pštrosy, že…… Akuvŕtačka a osmička vrták nám pomohli dostať sa k obsahu, kamarát vyfúkol spolu so svojimi pľúcami aj obsah, a praženica bola na svete. Ekvivalent 30 vajec bol napriek tomu málo a dorábalo sa z klasiky.

Poučení z predošlého dňa začíname tentoraz do kopca, aj keď prvých 800m so sklonom 12% môžeme s kľudom označiť za opačný extrém. Keď sa nám po stúpaní trochu rozjasnil zrak a tep sa vrátil na úroveň zaručujúcu prežitie naskytol sa pohľad, ktorý vyvolal smiech cez slzy a návrat expresívnych výrazov v konverzácii. Lesná cesta stúpajúca nasledujúcich 300m so sklonom 20%. Ten kríž na jej začiatku tam nebol asi náhodou…. Kto nenechal raňajky a zbytkový alkohol na predchádzajúcom kopci, tak ten nasledujúci dával veľkú nádej, že sa tak čoskoro stane. Po zdolaní tohto stúpania, samozrejme väčšinou formou „turista s bicyklom“, sme sa štýlom hore-dolu-hore-dolu vcelku príjemnou cyklotrasou nazvanou „Okruh Terchovským chotárom“ dostali až k Jánošíkovmu domu. Samozrejme, že to nie je skutočný Jánošíkov dom, to by skôr človek povedal na tú zrúcaninu vedľa, ale je to tam pjeknéé. Po márnom čakaní na obsluhu v miestnom bufete sme sa pobrali ďalej. Spustili sme sa do časti Terchovej zvanej Panská lúka a odtiaľ znovu stúpali po asfalte na miesto zvané Káčerovci. Zo začiatku príjemné stúpanie so sklonom 4% sa v poslednom kilometri zdvihlo na 12,5%. Po malom oddychu a opäť aj servisnej prestávke sme pokračovali cez Lutiše, Radôstku do Starej Bystrice. Pozreli sme si Slovenský orloj na námestí, mimochodom veľmi peknom, a išli sa naobedovať do Obľúbenej reštaurácie. Po chutnom obede v príjemnom prostredí sme pokračovali popri riečke Bystrica cyklochodníkom až k vodnej nádrži Nová Bystrica. Čakalo nás príjemné stúpanie popri nádrži s úchvatnými výhľadmi do širokého okolia. Nasledovalo posledné ťažké stúpanie na hrebeň tvorený kopcami Zázvorská Kýčera, Holešova skala a Kýčera. Toto bol asi najkrajší úsek cesty, pretože väčšina stúpania ako aj hrebeňa vedie po lúkach a pláňach, na ktorých sa otvárajú nádherné výhľady do okolitej krajiny Kysúc.

Pokračovali sme striedajúcimi sa stúpaniami a klesaniami až do bodu kde sme ráno tak horko zaplakali, a ešte horšie zahrešili…….. Odtiaľ to už bolo naozaj iba dolu kopcom na chatu. 50km a 1300 výškových metrov po nádhernom kraji Kysúc. Kraji kde sa určite oplatí vrátiť.

Kategórie
Nezaradené

Veľký Inovec

Ako prvý trip v roku 2023 sme sa rozhodli pokoriť Veľký Inovec (900,6 m n. m.[1]), najvyšší vrch v pohorí Pohronský Inovec.

Parkujeme pri bývalom motoreste Zubor. Kedysi vyhľadávaný motorest, pri ktorom stála väčšina zájazdových autobusov je dnes opustený a chátrajúci. Prázdne parkovisko „strážila“ len jedna rovnako opustená živnostníčka ponúkajúca na predaj niečo, čo ťažko nazvať žiadaným artiklom……..

Vyrážame z parkoviska po červenej cyklotrase. Prvých pár desiatok metrov sme si zatraktívnili tým, že sme sa rozhodli skrátiť si cestu po zelenej turistickej značke – všetko v duchu hesla „je to sice dál, zato horší cesta“. Potom nás už čakalo asi 13km stúpanie s prevýšením 600m až na Veľký Inovec. Zo začiatku príjemné stúpanie po asfaltovej ceste z ktorej sme na križovatke Mendelová zahli doľava smerom na Škripec pod Hrádkom. Tu sme si dali krátku prestávku a vychutnali si atmosféru lúk a pasienkov a na nich roztrúsených samôt. Čakala nás druhá časť stúpania na vrchol. Zhruba po 4km prichádzame k chate pod Veľkým Inovcom. Je zatvorené…. Bohužiaľ býva otvorená v jarnom období iba cez víkendy. Na vrchol je to už iba kúsok. Posedíme, pokocháme, napíšeme niečo do vrcholovej knihy a pokračujeme dolu kopcom smerom na Novú Baňu. Prechádzame osadou Bukovina a pri malej kaplnke zahýbame doprava. Tu nás vítajú dve krátke ale intenzívne (miestami cez 20%) stúpania. Po nadobudnutí vedomia po druhom stúpaní pokračujeme cez Orovnicu do Tekovskej kúrie na obed.

Čaká nás posledných 12 km k autu počas ktorých sa predovšetkým v stúpaní od kúrie (prevýšenie asi 200 m) snažíme udržať v sebe práve zjedený obed.

Prichádzame k autu (živnostníčka, zdá sa, stále nič nepredala) a príjemne unavení mierime domov.

Kategórie
Nezaradené

Opäť na Liptove

Tento rok sme sa opäť vrátili na Liptov. Po skvelých skúsenostiach spred troch rokov sme sa znovu ubytovali v rezorte Gothal v Liptovskej osade. Mali sme naplánované dva výjazdy a preto sme po príjazde a ubytovaní nestrácali čas a vyrazili smer Smrekovica. Už sme vedeli čo nás čaká a možno aj preto nám cesta išla nejak ľahšie. Objavili sa aj také názory, že sme kondične oveľa lepší, ako pred tromi rokmi. Kto vie. V každom prípade sme sa po 8km stúpaní zaslúžene občerstvili v hoteli Granit Smrekovica a pokračovali asi najkrajším úsekom našej trasy cez Národnú prírodnú rezerváciu Jánošíkova kolkáreň smerom na Malinô Brdo. Po krátkom stúpaní zo Smrekovice sa dostávame na hrebeňovku, ktorá sa tiahne od Malej Smrekovice 1485 m n.m. po Predný Šiprúň 1440 m n.m. Odtiaľ je to už viac menej dolu kopcom cez Vtáčnik 1090 m n.m. a nakoniec jedným z trailov Bike-parku Malina na Malinô Brdo.

Tu sme sa opäť občerstvili v hoteli Malina. Našim ďalším plánom bolo absolvovať trail „Rozprávkové enduro“, ktorý vedie okolo vrchu Sidorovo 1099 m n.m.. Šťastena sa od nás ale odvrátila. Po príchode k bicyklom sme začali riešiť defekt, ktorý sa nakoniec ukázal ako fatálny pre ďalšie pokračovanie v naplánovanej trase (aj vzhľadom na pokročilú dennú dobu). Museli sme ešte zháňať nejaké kliešte, aby sme mohli vybrať malý nenápadný kúsok drôtu trčiaci z vnútornej časti plášťa. Napriek tomu sa po výmene duše a pár prejdených metroch ukázalo, že problém sa nepodarilo odstrániť. Po niekoľkých dofúkaniach kolesa sme dorazili aspoň do Vlkolínca, kde sme sa už tešili na bezodné poháriky s dobrou slivovicou v bufete pri kostole. Opäť sme utreli nos a tak mierne sklamaní sme zakotvili v reštaurácii na hornom konci Vlkolínca.

Posilnení slivovicou a odhodlaní tentoraz už naozaj opraviť defekt, sme požiadali čašníka o lavór s vodou, aby sme identifikovali kade to vlastne uniká. Po rozobratí kolesa a vytiahnutí duše sa na nás usmievala diera o veľkosti amerického zlatého štvrť-dolára. Zhodli sme sa na tom, že lavór s vodou nebudeme potrebovať. Rovnako tak lepiacu sadu…… To že sa podarilo na bicykli s takto roztrhnutou dušou prejsť niekoľko kilometrov bolo iba vďaka kvalitnému plášťu a malému zázraku. Nakoniec sme niekde vyštrachali ešte jednu dušu a spojazdnili bicykel – tentoraz už definitívne. Šťastne sme dorazili na ubytko, dali si dobrú večeru a tešili sa na nasledujúci deň.

Aj na druhý deň nám počasie vyšlo ukážkové, príjemne teplo a slnečno. Tentokrát sme sa odviezli autom do ústia Kvačianskej doliny, odkiaľ sme vyrazili na náš asi 35 km okruh po Liptove a Orave.

Keďže sa nám nechcelo ísť po asfalte po hlavnej ceste, tak sme chvíľu po štarte zišli z cyklotrasy na žltú turistickú značku. Tu nás čakalo výživné stúpanie, ktoré sme z väčšiny odtlačili, nakoľko bol chodník pre bicykle nezjazdný. Opäť sme sa napojili na cyklotrasu a po rozľahlých lúkach s nádhernými výhľadmi na Liptovskú Maru a Nízke Tatry sme sa presunuli do ústia Prosieckej doliny. Po krátkej prestávke na fotenie sme sa usadili v bufete na futbalovom ihrisku v Prosieku. Tu sme sa osviežili a pokračovali ďalej po lúkach cez Liptovskú Annu a Dušany. Nakoniec sme sa dolinou potoka Sestrč prehupli cez masív Chočských vrchov na Oravskú stranu. Vychutnávali sme si nenáročné stúpanie s nádhernou prírodou všade okolo nás. Opäť sme sa zastavili na občerstvenie v Malatinej v Hostinci pod lipou. Nakoľko bolo naozaj dosť teplo, tak frekvencia zastávok na občerstvenie bola vyššia.

Z Malatinej sme pokračovali po Vrchárskej cyklomagistrále a pred nami sa otváral nádherný kraj lúk a pasienkov. Po niekoľkých stúpaniach a klesaniach sme dorazili k Pajte na Grúni. Je to miesto, kde sa nakrúcala Perinbaba. A keďže principál Bandalíro nebol doma, tak sme po krátkom odpočinku a fotografovaní pokračovali nekonečnými lúkami na Veľké Borové. Vošli sme do doliny Borovianky, ktorá nás nádherným chodníkom, lemovaným kaskádami riečky Borovianka, priviedla k našej ďalšej zastávke, k mlynom v Oblazoch. Je to kultúrna pamiatka, nachádzajúca sa v malebnej Kvačianskej doline, ktorá patrí ku skvostom Slovenska. Dnes sú už úplne zrekonštruované, dokonca prednedávnom bol uvedený do prevádzky horný mlyn. Návštevníci si tak môžu na vlastné oči pozrieť technológiu mletia múky starodávnym spôsobom. Po krátkej prestávke spojenej s obhliadkou týchto skvostov vidieckej architektúry sme sa pohli ďalej. Najprv sme však museli vytlačiť bicykle niekoľko sto metrov prudkým zrázom, aby sme sa dostali na chodník vedúci Kvačianskou dolinou. Odtiaľ to už bolo iba dolu kopcom až k nášmu autu. Cestou sme sa však nemohli nezastaviť na jednom z výhľadov, z ktorého sa nám naskytol úžasný pohľad na strmé bralá zovierajúce tok riečky Kvačianka do úzkej rokliny.

Príjemne unavení sadáme do auta a po zastávke na neskorý obed v Kvačanoch opúšťame tento malebný kraj.

Kategórie
Nezaradené

Malokarpatská 100-ka III. ročník

Tretí ročník tradičnej cyklotúry po hrebeni Malých Karpát sme naplánovali na predposledný májový piatok. Aj na základe skúseností z predchádzajúcich ročníkov sme pristúpili k niekoľkým zmenám na trase. Predovšetkým to bola snaha mať po trase otvorenú reštauráciu a samozrejme aj vyrovnať resty z minula a navštíviť miesta, ktoré sme ešte nevideli. Z mohyly sme sa preto spustili smerom na Košariská, tentokrát sme však nevynechali vyhliadku kúsok za Bradlom. Po žltej turistickej značke sme sa spustili do Košarísk. Odtiaľ sme začali stúpať po červenej cyklotrase smerom na Dobrú vodu. Na rázcestí Komárová sme odbočili na lesnú cestu vedúcu popri skalných útvaroch ako Hodinová veža, Malý a Veľký autobus a ďalšie. Nejaké skaly sme videli, ale nezaujalo nás to natoľko, aby sme sa tam zdržiavali.

Z Dobrej vody sme pokračovali návštevou „Katarínky“. Kostol a kláštor svätej Kataríny je súbor zaniknutých budov františkánskeho kláštora, pomerne zachovaných kostolných múrov a kostolnej veže zo 17. storočia. Kláštor františkánskeho rádu bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína Alexandrijská mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Kláštorný komplex je postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami. Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V tesnom susedstve kláštora, pri horárni, je vybudovaná expozícia, venovaná malokarpatskej priemyselnej a lesnej úzkorozchodnej železnici, ktorej vetva Smolenice – Dobrá Voda v rokoch 1901 – 1960 viedla neďaleko kláštora. Súčasťou expozície je aj krátke koľajisko s dobovými vozidlami a bohaté informačné panely (zdroj wikipedia).

Nasledoval obed v Smoleniciach v reštaurácii Havran do ktorých sme sa prekľučkovali z Katarínky postupne po zelenej, modrej a červenej cyklotrase. Po dobrom obede sme pokračovali cez Lošonec a po modrej cyklotrase sa napojili na starú známu Štefánikovu magistrálu. Tá nás doviedla na Biely kríž, samozrejme s občerstvovacou zastávkou na Pezinskej babe. Z bieleho kríža už len dolu kopcom do cieľa v kaviarni Prešík.

Ďalší vydarený ročník Malokarpatskej 100-ky je za nami a už sa tešíme na budúci rok.

Kategórie
Nezaradené

2022 – Lednice, Valtite, Mikulov

Nápad urobiť si výlet na južnú Moravu v nás driemal už nejaký čas. Hlavnou myšlienkou bolo vziať so sebou aj naše manželky a urobiť si príjemnú športovo-spoločenskú akciu strávenú v skvelej spoločnosti priateľov, poznávaním prírody a kultúrnych pamiatok, ochutnávkou dobrých vín a objavovaním ďalších lákadiel, ktoré ponúka tento nádherný kraj.

Deň prvý……

Na ubytovanie v Ledniciach sme dorazili asi o desiatej hodine a po vybavení formalít a vyladení bicyklov a oblečenia sme vyrazili na prvý plánovaný výjazd. Zhruba 33 km okruh zahŕňajúci mesto Valtice a obce Úvaly a Sedlec.

Prvú zastávku sme mali už po cca 200m v reštaurácii U Tlustých, našťastie iba za účelom získania finančných prostriedkov – bankomat. Potom sme už pokračovali plánovanou trasou smer Valtice. Cestou sme križovali Lednické rybníky a vstúpili do Lednicko-valtického areálu, kde nás čakalo niekoľko zastávok pri kultúrnych pamiatkach. Postupne sme navštívili Chrám Tri Grácie, kaplnku Sv. Huberta a Rendez-vous – Dianin chrám. Nakoľko sme tentokrát mali so sebou aj dvorného fotografa, ktorý poctivo dokumentoval celý výlet, mali sme pri každej pamiatke fototermín. Z Dianinho chrámu sme sa už presunuli priamo do Valtíc, kde sme sa najprv naobedovali v Záhradnej reštaurácii Albero a potom vyrazili na prehliadku Valtického zámku. Po prehliadke zámku sme sa usadili na kávičku v kaviarni kúsok od radnice na námestí Slobody. Mali sme za sebou zhruba tretinu cesty – 12km a pri pohľade na hodinky sme skonštatovali, že naša priemerná rýchlosť sa limitne blíži k nule. Pri predstave čo máme pred sebou a koľko „občerstvovacích“ zastávok nás ešte čaká niektorí začali ľutovať, že si nezobrali svetlá.

Po kávičke sme vyrazili k ďalšej plánovanej zastávke – Kolonáde na Reistne. Mali sme pred sebou prvú a zároveň jedinú horskú prémiu – tiahle 2km stúpanie s prevýšením asi 90m. Po dosiahnutí výškového bodu sa v našom kolektíve zrodil nápad urobiť si netradičnú fotografiu z ochodzu kolonády. Fotograf vyšiel na kolonádu a my ostatní sme začali hrať zábavnú hru – vytvorte zmysluplný útvar zo svojich tiel. A keďže presvedčovacie schopnosti manželiek sú neprekonateľné, pridali sme sa úplne všetci a „podarilo“ sa nám vytvoriť vínový pohár a slniečko. Žiariaci spokojnosťou nad svojím výkonom sme sa presunuli do obce Úvaly. Tu sme si veľmi príjemne posedeli v penzióne PROSECCO RESIDENCE MARKO a dali si občerstvenie v podobe prosečka a vínka.

Presunuli sme sa príjemnou cestičkou vedúcou cez polia do obce Sedlec a keďže sme dlho nič nepili a nejedli, zastavili sme sa vo Vinařství Sedlecká vína. Okrem popíjania miestnych vín sme si veľmi pochutnali na chleboch s masťou a oškvarkami a obložených tanieroch s klobáskami, syrom a kyslými uhorkami.

Čakalo nás ešte asi 10 km do cieľa príjemnou cyklotrasou popri Lednických rybníkoch. Pre vylepšenie našej priemerky sme sa ešte zastavili pri Hraničnom zámku, kde nám napriek tomu, že bolo krátko po záverečnej (tu sa zas prejavili presvedčovacie schopnosti mužov) naliali dobrej marhuľovice. S predsavzatím, že už stojíme až doma sme vyrazili ďalej. Stalo sa však to, čo nikto nečakal a zároveň všetci v to dúfali. Kde sa vzala tu sa vzala, asi 1,5 km pred cieľom sa nám postavila do cesty malá záhadná Vodárna z ktorej tieklo víno (samozrejme bolo už nafľaškované). Na ubytko sme nakoniec dorazili……….

Deň druhý…….

Tentokrát sme po raňajkách a rannej kávičke na terase Zámockého hotelu vyrazili smerom na sever do chránenej krajinnej oblasti Pálava. Na ceste sme mali obce Bulhary, Milovice, Pavlov, Klentnice a mesto Mikulov. Celkovo 43 km s vysokou koncentráciou vinárstiev a vínnych pivničiek.

Po skúsenostiach z predchádzajúceho dňa sme si tentokrát zobrali aj svetlá. Cyklotrasa viedla príjemným lesíkom až po rieku Dyje kde čakala prvá nástraha – Bistro u splavu. Tentokrát sme odolali a pokračovali ďalej po hrádzi do obce Bulhary, kde nás vcuclo do svojich útrob klasického vinárskeho dvora vinárstvo Fuzgrunty. Ochutnali sme domáce víno, trochu si oddýchli a samozrejme čo to nafotili a pokračovali sme ďalej. Krajina sa trochu zvlnila a od Milovíc to už bolo relatívne výživné stúpanie, ktoré končilo až kdesi za Klentnicami. Na zhruba 9 km sme mali nastúpať približne 200m. Našťastie sme mali v ceste obec Pavlov a v nej reštauráciu s príhodným názvom Bobule. Dôležité bolo dostať do seba nejakú energiu a tak tentokrát sa pilo aj pivo a sladké nápoje. Pokračovali sme v stúpaní popod zrúcaninou hradu Děvičky a vrchom Děvín až do najvyššieho bodu našej cesty v obci Klentnice. Aj menej trénovaní v našom tíme to zvládli s gráciou a úsmevom na perách…..Nad nami sa týčila Stolová hora a my sme vedeli, že už to bude len dolu kopcom.

Spustili sme sa do Mikulova, ale cestou sme sa ešte zastavili pri jaskyni Turold. V Mikulove sme najprv našli miesto kde sme sa mohli naobedovať. Nakoľko práve prebiehali Slavnosti města Mikulov, nebolo to vôbec jednoduché. Zakotvili sme v reštaurácii Země mimo hlavného námestia a dali si výživný obed. Potom sme sa presunuli na námestie kde prebiehali slávnosti. Dievčatá sa išli pozrieť na zámok a chlapi ostali strážiť bicykle. Usadili sme sa na terase reštaurácie Alfa priamo oproti pódiu a tešili sa na kávu a víno. Čašníčka hneď na úvod na obligátnu otázku – Aké víno máte? nás schladila odpoveďou: Už se všechno vypilo……. To nevymyslíš vo vinárskom kraji. Tak sme si objednali 2x marhuľovicu, 5x kávu (z toho jednu dvojitú – sme to skomplikovali) a džbán vody. Keď priniesla jednu marhuľovicu a štyri kávy, o džbáne ani nechyrovala, nezachránila to už ani fľašou vína, ktorú nakoniec kdesi vyštrachala. Tí čo mali čo, tak dopili, zaplatili sme a presunuli sme sa radšej do vinotéky Mikulov. Dievčatá medzitým ukončili prehliadku zámku a usadili sa na kávičku a zákusok v kaviarni Dobrý ročník.

Vzhľadom na pokročilú dobu sme vyrazili z Mikulova smerom na Sedlec a okolo nám už známeho vinárstva s mastnými chlebíkmi (tentokrát sme sa nezastavili) pokračovali na ďalší kontrolný bod, nám už dobre známu Vodárnu. Cestou sme niektorí ešte vybehli pozrieť Rybniční Zámeček, ktorý sa týčil nad cyklotrasou. Usadili sme sa pod stromami a pri západe slnka popíjali dobré víno, keď vysvitlo že sme stratili jedného člena tímu. Bola to naša dokumentaristka, ktorá pri zahĺbení sa do fotografovania Rybničního Zámečku a následnej strate orientácie skončila v Hlohovci, našťastie nie v tom na Slovensku. Po následnej pátracej a záchrannej akcii, ktorá spočívala v tom, že my sme aj naďalej sedeli, popíjali vínko a telefonicky navigovali, sa jej podarilo s miernym meškaním pripojiť ku zvyšku skupiny.

Tento nádherný víkend strávený v skvelej spoločnosti a prekrásnom prostredí sme ukončili na tretí deň, ešte pred odchodom, návštevou záhrad a zámeckého skleníku zámku Lednice.

Kategórie
Nezaradené

Tour de Tajch (Štiavnické vrchy)

Pre prvý výlet sezóny 2022 sme vybrali okolie Banskej Štiavnice. Štiavnické vrchy so svojimi tajchami a vrcholom Sitno sľubovali skvelé vyžitie s nádhernými výhľadmi do okolia. Naplánovali sme asi 45km okruh s celkovým prevýšením okolo 1400m so štartom v lyžiarskom stredisku Salamandra.

Vyrážame z parkoviska pri Hornom Hondrušskom tajchu po modrej (neskôr zelenej) cyklotrase smerom na Malý a Veľký Richňavský tajch. Počasie máme ukážkové a čísla tiež vyzerajú priaznivo, veď vystúpať 1400m na 45km nie je nič čo by nás malo prekvapiť. Ó ako sme sa mýlili…… Okamžite po opustení parkoviska sa chodník dvihol a pred nami bolo asi 1,5km dlhé stúpanie s priemerným sklonom 11,2%. Dokonca tam bol asi 100m úsek so sklonom 28%. Malým víťazstvom bolo, že sme sa dostali hore a udržali v sebe raňajky. Pokračovali sme teraz už viac menej po vrstevnici do sedla Pleso. Odtiaľ sa nám naskytol krásny výhľad do okolia s Richňavou ako na dlani. V diaľke sa nám už ukazoval aj náš najvyššie položený bod na trase – Sitno. Zo sedla sme sa spustili k Richňavským tajchom a odtiaľ po ceste č. 2533 k Počúvadlianskemu jazeru. Tu sme sa, vzhľadom na pokročilý čas, rozhodli urobiť obednú prestávku. Usadili sme sa v reštaurácii Terasa u Blaškov a dali si skvelý obed.

Posilnení dobrým jedlom a lahodnými nápojmi sme nastúpili na horskú prémiu – Sitno. Čakalo nás asi 2,4 km s priemerným sklonom 11,3%. Najprv sme, ale ešte museli prejsť asi 5km po relatívnej rovine žltou turistickou značkou k rázcestiu Vlčia jama. Stúpanie na Sitno po Chodníku Andreja Kmeťa je strmé, ale po asfalte vcelku príjemné. Cestou sme sa zastavili ešte pozrieť zrúcaninu hradu Sitno, alebo Sitnianskeho hradu z 13. storočia, z ktorej sa naskytujú tiež krásne výhľady do údolia rieky Štiavnica. Odtiaľ to je na vrchol ešte asi 1km. Na pokraji kolapsu (poniektorí) sme dorazili na vrchol k Chate Andreja Kmeťa. Ako dobre, že sme sa rozhodli najesť ešte dole na Počúvadle. Chata bola zavretá a na náš pôvodný plán najesť sa v nej by sme si mohli nechať zájsť chuť – a to doslova.

Zo Sitna sme sa spustili do obce Svätý Anton, kde sme sa občerstvili v príjemnej krčme pod miestnym Kaštieľom a trochu si oddýchli. Zaujímavosť: Kaštieľ Svätý Anton označovaný aj ako Kaštieľ Antol alebo Koháriovský kaštieľ je  pomerne dobre zachovaný neskoro barokovo – klasicistický kaštieľ s rozsiahlym anglickým parkom. Od roku 1985 je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka a je sprístupnený verejnosti. O kaštieli sa traduje, že jeho stavba symbolizovala kalendárny rok – má 4 brány (= ročné obdobia), 12 komínov (= mesiacov), 52 izieb (= týždňov), 7 arkád (=dní v týždni) a 365 okien (= dní). Dnes, po prestavbe to však už nie je možné potvrdiť. (zdroj wikipedia).

Čakalo nás najdlhšie stúpanie na trase do Banského Studenca dlhé 3,6km s priemerným sklonom našťastie iba 6,2%. Napriek tomu sme ho už v nohách cítili. Pokračovali sme smerom na Banskú Štiavnicu a po Barborskej ceste stúpali na Kalváriu. Výdatné stúpanie dlhé cez 1km s priemerným sklonom 9,2%. Obišli sme Banskú Štiavnicu zo severu a kochali sa peknými výhľadmi na mesto. Čakalo nás posledné stúpanie do sedla Červená studňa. Ako obvykle najlepšie nakoniec – dĺžka 1,2km, priemerný sklon 12,1% s úsekmi presahujúcimi 15%. Siahli sme si na dno svojich síl – niektorí možno aj hlbšie….

Zo sedla to už bola príjemná cesta po vrstevnici (červená cyklotrasa) smerom k zlatému klincu programu – trailu Heligon. Veľmi príjemný a nenáročný trail, ktorý nás doviedol späť k nášmu autu. Posledné občerstvenie pred odchodom v hoteli Salamandra a lúčime sa s touto krásnou krajinou unavení, ale spokojní.

A zhrnutie na záver? Bolo to náročné. Akokoľvek vyzerali čísla na začiatku dobre, nakoniec po analýze môžeme konštatovať, že väčšinu výškových metrov sme absolvovali v piatich stúpaniach, ktorých celková dĺžka nepresiahla 10km. Priemerný sklon tak vychádza medzi 11 a 12%. Napriek tomu môžeme len odporúčať, nakoľko vynaloženú námahu bezpochyby vyváži nádherné prostredie Štiavnických vrchov.

Kategórie
Nezaradené

Vysoké Tatry

Cyklistika vo vysokohorskom prostredí bolo niečo, čo nás lákalo pre krásnu prírodu, zvláštnu atmosféru a nádherné výhľady, a čo sme ešte nikdy neabsolvovali. Preto sme si naplánovali trojdňový výlet do Vysokých Tatier so zámerom absolvovať niekoľko výjazdov a to: Chatu pri Zelenom plese (Brnčalka), Chatu Plesnivec, Štart, Hrebienok a Sliezsky dom. Nazýva sa to tiež Tatranská vidlička (podľa tvaru trasy na mape), aj keď v našom prípade sme ju pozmenili nakoľko sme pridali aj kopce z nie asfaltovým povrchom (Brnčalka, Plesnivec) a vynechali niektoré asfalty (Popradské a Štrbské pleso). Čakalo nás teda celkovo päť výjazdov s priemerným sklonom od 8 do 14%.

Základný tábor sme rozvinuli v Tatranskej Lomnici. Ubytovaní sme boli v penzióne Slalom. Príjemný malý rodinný penzión, avšak vôbec nie vhodný pre cykloturistov. Spokojní sme boli aj s ubytkom, aj so stravou, ale nedostatok miesta na uloženie bicyklov, prípadne nabíjanie e-biku, pokazil celkový dojem z poskytovaných služieb.

V prvý deň, hneď po príjazde a ubytovaní sa, sme mali naplánovanú Brnčalku a Plesnivec. Hneď na úvod nás postretla malá nepríjemnosť. Jeden z nás si doma zabudol tretry. Na SPD pedáloch sa fakt blbo šliape v obyčajných teniskách, navyše keď ani tie nemáte so sebou. Neostalo nič iné, ako kúpiť tenisky a zohnať obyčajné pedále. Tak sa stalo, že po tejto epizódke sme vyrazili na prvý trip až okolo 15-tej hodiny. Vtedy sme ešte netušili, že táto udalosť bude mať pozitívne dôsledky naprieč celým výletom.

Vyrážame po cyklochodníku vedúcom popri ceste č.537 smerom na parkovisko Biela Voda. Odtiaľ začíname stúpať po modrej cyklotrase Dolinou Kežmarskej Bielej Vody smerom na Brnčalku do nadmorskej výšky 1551 m. Je to celkovo 7,6 km s prevýšením 640 m, čo dáva priemerný sklon 8,4 %. Počasie máme ukážkové a nehrozí žiadna pohroma v podobe nečakanej búrky. Zo začiatku je stúpanie vcelku príjemné a sklon aj povrch, ktorý tvorí lesná kamenistá cesta, nám nerobí výraznejšie problémy a vychutnávame si zurčiaci potok popri ceste. Takto to trvá asi do polovice cesty k Rázcestiu Šalviový prameň. Odtiaľto sa začína dobrodružstvo. Sklon ostáva viac menej konštantný, ale zmenil sa povrch. Teraz ho tvoria väčšinou voľné skaly a kamene. Treba sa sústrediť a hľadať najvhodnejšiu stopu. Napriek tomu sa bicykel nečakane bez varovania „zakusne“ a treba bleskovo zosadnúť. Problém je, že jeden nevie, kedy sa tak stane. Len teraz náš zábudlivec ďakuje bohu, že nemá tretry a SPDčka. Nie je pomoci a zopár takýchto úsekov treba jednoducho tlačiť. Našťastie sú väčšinou dlhé iba pár desiatok, alebo stoviek metrov. Chodník sa ďalej stáča do Doliny Zeleného plesa a všetky ťažkosti kompenzujú nádherné výhľady na okolité končiare majestátnych hôr. Posledné stovky metrov sú už veľmi príjemné pričom v diaľke je už vidieť cieľ našej cesty.

Výjazd na Brnčalku patrí rozhodne medzi tie náročnejšie, ale pocit zo zdolania takejto výzvy, ktorý prežívate pri pohári pivka (prípadne niečoho iného) pod okolitými končiarmi našich Tatier je na nezaplatenie. Zjazd z Brnčalky je však tiež na nezaplatenie, minimálne jeho prvá polovica. Vytrasení a s kŕčmi v rukách sme šťastne dorazili na parkovisko Biela Voda. Nakoľko sme z Brnčalky vyrážali až okolo 18-tej tak sme upustili od pôvodného plánu vyšplhať sa ešte na chatu Plesnivec a zamierili priamo do Tatranskej Lomnice. Aj keď, objavil sa v našom kolektíve provokatívny nápad ísť na chatu Plesnivec krížom po turistickom chodníku z Brnčalky, ale našťastie sme ho prehlasovali. Z Tatranskej Lomnice sme si vybehli ešte na Štart, čo je 4 km dlhé stúpanie po asfalte s prevýšením 323 m, teda priemerný sklon 8 %. Keďže hore sme prišli už dosť neskoro, všetko bolo zatvorené. Tak sme sa len otočili a spustili sa späť do Tatranskej Lomnice a dali si zaslúženú večeru.

Celkovo 31 km a nastúpaných 1005 m. 

Druhý deň po raňajkách sme vyrazili na ďalší naplánovaný trip. V pláne bol Hrebienok a Sliezsky dom. Obloha bola zatiahnutá a nevľúdna. Očakávali sme, že po ceste zmokneme. Predpoveď však hovorila, že poobede by sa malo vyčasiť tak sme verili, že nakoniec to bude všetko fajn. Stúpanie na Hrebienok začína v Starom Smokovci a šplhá sa kľukatou asfaltovou cestou do výšky 1275 m n.m. Celková dĺžka je 2,8 km s prevýšením 274 m, čo dáva priemerný sklon 9,8 %. Keďže sa snažíme jazdiť čo najmenej po asfalte, aj tentokrát sme skúšali alternatívnu trasu, ale po pár sto metroch sme sa museli vrátiť pre absolútnu nezjazdnosť – po schodoch sa fakt na bicykli nedá hore svahom ísť. Na Hrebienku sme si príjemne posedeli a doplnili tekutiny ako inak pivom, a keďže bolo vcelku chladno (ja viem -je to len výhovorka) tak aj niečím malinkým na zahriatie. Dobrou správou bolo, že sme zatiaľ nezmokli. Neuspokojivý pocit z asfaltového podkladu sme si trochu vylepšili tým, že sme pri zjazde z Hrebienka odbočili na Kalváriu, ktorou sme sa dostali na Peknú vyhliadku. Otvoril sa nám krásny a ničím nerušený výhľad na Starý Smokovec. Odtiaľ sme už potom zjazdili krížom cez les po vyšliapanom chodníčku, ktorý sa vinul cik-cak dolu svahom a vypľul nás rovno pred kolibou Kamzík. Keďže bol práve čas obeda, tak sme neváhali a už sme sedeli pri stole. Príjemná a rýchla obsluha a chutné jedlo nám dodali potrebné sily a chuť pokračovať, a tak sme vyrazili smer Sliezsky dom.

Sliezsky dom je druhé najvyššie miesto na Slovensku, kde sa môžete dostať na bicykli. Stúpanie na Sliezsky dom začína v Tatranskej Polianke a je v rebríčku top stúpaní na SR na treťom mieste. Ide o 7km dlhé stúpanie s asfaltovým povrchom so sklonom, ktorého drvivá väčšina sa nesie na úrovni 9-13% (priemer cez 10 %). Poriadna výzva. Zo začiatku sa stúpa stále v lese a človek je viac menej sústredený na predné koleso svojho bicykla. V tretej tretine stúpania sa však dostávame nad pásmo lesa a otvárajú sa nádherné výhľady na okolité končiare a do Velickej doliny, čo rozhodne zmierňuje pocit únavy. A keď sa v diaľke objaví silueta Sliezskeho domu pocit únavy je nahradený spokojnosťou s dosiahnutým výsledkom. Navyše sa naplnila predpoveď počasia, oblačnosť sa vytratila a vyšlo slnko, ktoré nás príjemne hrialo a rozjasnilo okolitú krajinu.

Po už štandardnom občerstvení na Sliezskom dome a povinnom fotení so štandardizovaným pozadím Velického plesa a vodopádu, sme sa spustili späť do Tatranskej Polianky. Pre spestrenie výletu a vyhnutiu sa nudnej cyklotrase popri ceste sme sa rozhodli vrátiť do hotela podhorím popod hlavnú cestu a pojazdiť tak trochu v lesoch TANAPu (samozrejme po značených cyklotrasách). Radi by sme videli aj nejakú faunu, lebo okrem ochočenej lane v Starom Smokovci pasúcej sa na kríkoch pri hoteli, sme nevideli nič. A tak vybavení rolničkami a sprejom na medvede sme si to zamierili po lesných cestách smerom na Novú Lesnú a odtiaľ do Tatranskej Lomnice. Do hotela sme dorazili okolo 17-tej hodiny bez toho, že by sme stretli živého tvora, teda ak nepočítame skupinku miestnych zberačiek lesných plodov. Čakal nás príjemne dlhý večer strávený využívaním pohostenia miestnych prevádzok.

Celkovo 45 km a nastúpaných 1327 m. 

Tretí deň, ešte pred odchodom domov sme naplánovali výjazd na Chatu Plesnivec, ktorý sme pôvodne mali dať hneď prvý deň. Po raňajkách sme vyrazili popri ceste č.537 smerom na Kežmarské Žľaby. Odtiaľ sa cyklotrasa odpája od cesty a pokračuje cez les až na rázcestie Čierna voda. Z rázcestia začína stúpanie Dolinou Siedmich prameňov na Chatu Plesnivec v nadmorskej výške 1290 m. Stúpanie má dĺžku 3 km s prevýšením 408 m, čo dáva priemerný sklon 13,6 %. Zo začiatku celkom príjemné stúpanie lesom, aj keď strmšie ako na Brnčalku, ale s neporovnateľne lepším podkladom, sa asi v polovici radikálne zmení. Cesta sa zdvihne a musíme sa trápiť so sklonom až okolo 19 %. Samozrejme tlačíme, nakoľko kombinácia sklonu a kamenistého podkladu je nad naše sily. Takýto ráz cyklotrasy sa veľmi dlho vôbec nemení a nadobúdame dojem, že budeme tlačiť až do cieľa. Našťastie niekoľko sto metrov pred Chatou Plesnivec sa svah zmierni a my môžeme opäť do sedla. Keď už si myslíme, že budeme čoskoro v cieli (Plesnivec je už na dohľad) musíme náhle riešiť technický problém s reťazou. Našťastie stačilo pár krát škaredo zahrešiť a zaseknutá reťaz povolila. Občerstvenie na verande chaty a rýchlo späť dolu. Vďaka prozreteľnosti, že sme neabsolvovali túto trasu, tak ako bolo plánované, v prvý deň hneď po Brnčalke. Dva takto náročné výjazdy po sebe by sa asi podpísali celkom výrazne na našich telesných schránkach.

Celkovo 19 km a nastúpaných 491 m.

Celkovo môžeme tento výlet hodnotiť vysoko pozitívne. Tatry, ako vždy, nesklamali. Máme novú skúsenosť, ďalšie kopce zdolané a odškrtnuté v našom zozname.

Kategórie
Nezaradené

Malokarpatská 100-ka II. ročník

Na vydarený prvý ročník, dnes už smelo aj s prívlastkom „tradičnej“ Malokarpatskej stovky sme sa rozhodli nadviazať aj tento rok. Opäť sme zvolili trasu z Bradla do Vajnôr s malými úpravami, aby sme navštívili nové zaujímavé miesta. Zišlo sa nás na štarte sedem. Ja viem, nie je to vysoké číslo, ale účasť oproti minulému roku nám stúpla viac ako o 100%. To už znie omnoho lepšie.

Z Bradla sme vyrazili smerom na Košariská po modrej cyklotrase. Spustili sme sa do obce Košariská, kde sme navštívili rodný dom M. R. Štefánika. Od roku 1990 je tam zriadené múzeum. Múzeum sa nachádza v bývalej košarišskej evanjelickej fare, ktorú postavil v roku 1878 Pavol Štefánik, otec M. R. Štefánika. Pavol Štefánik bol prvým farárom v obci, ktorá sa krátko predtým osamostatnila od Brezovej.

Pokračovali sme smerom na Dlhé rovne a po magistrále sme prekrižovali cestu I51. Tu sme sa opäť odchýlili od minuloročnej trasy a zamierili smerom na obec Cerová, časť Rozbehy. Odtiaľ sme vystúpali na zrúcaninu hradu Korlátka. Korlátka, alebo Korlátsky hrad kedysi slúžil na stráženie tzv. Českej cesty. Hrad pochádza z 13. storočia, opustený bol v 18. storočí. Dnes sa z neho dochovali zvyšky kruhovej veže (na Slovensku ojedinelé), paláca a hradieb. Najviac zachovaná je hospodárska budova v predhradí.

Ďalšou zastávkou bola obec Buková, kde sme sa plánovali najesť v hostinci U štvrťáka. Bohužiaľ nevarili. Tak sme si dali aspoň tekutý chleba a pokračovali už rovnakou trasou ako minulí rok po magistrále smerom na Pezinskú Babu. Tu sme sa konečne najedli a vydali sa na posledný úsek do Vajnôr.

Treba poznamenať, že tentokrát sa nám bohužiaľ nevyhli ani nepríjemnosti. Už asi po 20 km sme zaznamenali prvé poškodenie bicykla a to až do takej miery, že nebol spôsobilý na ďalšiu jazdu. Našťastie náš podporný tým(ďakujem veľmi pekne Marek Bahna) všetko zvládol a náhradný bicykel dodal do najbližšej občerstvovacej stanice – Buková. Druhou nepríjemnosťou bolo, že v Bukovej v hostinci U štvťáka tentokrát nevarili a ďalšia možnosť sa najesť tak bola až na Pezinskej Babe. Napriek týmto nedokonalostiam môžeme tento ročník hodnotiť pozitívne. Mali sme vynikajúcu účasť a získali sme nové skúsenosti, ktoré určite využijeme pri plánovaní III. ročníka Malokarpatskej 100-ky.

Celkovo 105 km, nastúpaných 1899 m.

Kategórie
Nezaradené

Kráľova hoľa a Krížna

Náš dvojdňový výlet, na ktorom sme chceli zdolať dva kopce, Kráľovu hoľu (1 946,1 m n.m.) a Krížnu (1 574,3 m n. m.), sme začali ranným odjazdom z Bratislavy. Do Šumiacu, malebnej dedinky na Horehroní, sme dorazili tesne pred obedom a zaparkovali v centre obce, odkiaľ začína aj zelená neskôr žltá cyklotrasa na Kráľovu hoľu. Počas vykladania bicyklov sme mali možnosť spoznať aj miestnych (asi aktivačných pracovníkov), ktorí už pred obedom mali „nakúpené“ a chystali sa domov. Inak kto sleduje Hornú dolnú tak Bystro, Kokos a Tunel jak vyšití…….. Jeden z nich mal problém s chôdzou a tak sa rozhodol, že domov pôjde na štvorkolke. Bohužiaľ ani na nej sa mu nepodarilo udržať a tak sa mu snažil pomôcť už iba jeho verný psík, ktorý mal asi za úlohu ho bezpečne doviesť domov. Ako to dopadlo už neviem, lebo sme vyrazili smer Kráľova hoľa. Počasie bolo nádherné, bezoblačné a teplé, takže nie moc ideálne na horskú cyklistiku.

Kráľova hoľa je najvyšší kopec, ktorý môžete na Slovensku zdolať na bicykli. Stúpanie na Kráľovu hoľu je v rebríčku najťažších cyklokopcov na druhom mieste hneď za Smrekovicou. Priemerné stúpanie je 8,4% a prevýšenie 1145m. Začíname stúpať hneď od auta a vieme, že to takto bude najbližších 15km. Po nespevnenej ceste postupne stúpame okolo krížovej cesty nad obcou Šumiac, tvorenej malými pomníčkami osadenými do svahu kopca. Naskytujú sa nádherné výhľady nakoľko pásmo lesa veľmi rýchlo nechávame za sebou. Po pár kilometroch sa na chvíľu zastavujeme pri malom altánku – Skalička, aby sme sa pokochali výhľadom z blízkej skaly. Potom za stáleho stúpania pokračujeme k našej prvej zastávke – Chate pod Kráľovou hoľou, v Prednom sedle. Tu si dáme pivo na osvieženie. Chata je otvorená celoročne a je to jediné miesto na ceste kde sa dá občerstviť. Pokračujeme ďalej, tentokrát už po asfaltovej ceste, aj keď toto označenie by som bral s veľkou rezervou (na žiletke by som si to netrúfol). Pri stúpaní cez pásmo kosodreviny si vychutnávame veľkolepé výhľady do okolia. Vďaka počasiu je viditeľnosť vynikajúca. Kráľova hoľa je známa tým, že sa tu rýchlo mení počasie a že je tu neustále veterno. Nám sa počasie našťastie nezmenilo, ale vietor bol citeľný a so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa aj citeľne ochladilo. Na to sme však boli pripravení. Cestou sa nám podarilo vidieť a nafotiť aj svište, ktoré ako sa zdalo boli na turistov zvyknuté a neodbiehali príliš ďaleko. Na vrchole Kráľovej hole sme sa príliš dlho nezdržiavali, aby sme ako tak dodržiavali časový plán. Čakalo nás ešte niekoľko zastávok. Spustili sme sa opäť na jedinú občerstvovaciu stanicu a opäť sme sa občerstvili. Posilnení jedlom a osviežujúcim nápojom sme pokračovali ešte chvíľu po žltej cyklotrase a potom sme odbočili doľava na zelenú vedúcu smerom na Pusté pole. Nádherný úsek, ktorý vedie lesnou cestou viac menej po vrstevnici, takže si človek naozaj môže plne vychutnať cestu a jej okolie. Ešte pred Pustým poľom sme zišli zo značeného chodníka a cez lúky sa spustili smerom dolu. Prešli sme tunelom popod železnicu až sme sa dostali ku prameňu rieky Hron. Pri prameni je vybudovaný prístrešok so sedením, kde sa dá oddýchnuť. Pokračovali sme po ceste smerom do Telgártu. Cestou sme si pozreli železničný viadukt, ktorý je súčasťou Telgártskej slučky. Železnica tu opisuje slučku o viac ako 360°, pričom viac ako polovica slučky vedie v tuneli. Pred Telgártom sme sa zastavili na občerstvenie v DEPO CAFÉ. Je to veľmi príjemná kaviarnička urobená zo starého železničného vagónu. Nakoľko sme sa chceli vyhnúť jazde po frekventovanej ceste zvolili sme trasu po okolitých lúkach. Tak sme pokračovali cez Telgárt a miestnu rómsku osadu (tadiaľ sme išli naozaj rýchlo a pri defekte by sme to dali aj na ráfiku) do Šumiacu k nášmu autu.

Celkovo 38 km a nastúpaných 1361m. 

Presunuli sme sa do Seliec, kde sme boli ubytovaní u kamaráta v penzióne Čachovo. Urobil nám skvelú večeru a na druhý deň sme po výdatných raňajkách mohli vyraziť na druhý výjazd na Krížnu.

Autom sme sa odviezli do Dolného Harmanca. Odtiaľ sme vyrazili po žltej turistickej značke smerom na Kráľovu studňu. Trasa zo začiatku pozvoľna stúpa úzkym údolím Bystrickej doliny, pričom v úvode kopíruje železničnú trať č.170 Zvolen-Vrútky. Tento 40km úsek trate medzi Banskou Bystricou a Hornou Štubňou je zaujímavý tým, že sa na ňom nachádza 22 tunelov v celkovej dĺžke viac ako 12km. Najzaujímavejšie z pohľadu turistu je miesto kde chodník ide ponad portál tunelu 8a. Odtiaľto sa naskytne pohľad na portál tunelu 8b, ktorý je vzdialený iba pár desiatok metrov. Medzi týmito tunelmi sa nachádza most cez riečku Bystrica. Tunely spolu tvoria oblúk viac ako 180° a trať pomocou nich prekonáva značný výškový rozdiel. Neskôr na konci Bystrickej doliny začne chodník dosť strmo a kľukato stúpať úbočím kopca až na vrchol k Horskému hotelu Kráľova studňa. Po krátkom oddychu a občerstvení sme sa vydali na najkrajšiu časť cesty. Od hotela vedie červená cyklotrasa – Vrchárska magistrála výživným stúpaním na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Po dosiahnutí hrebeňa na nás čakali tri stúpania ale aj neskutočne krásne výhľady do širokého okolia. Po zvládnutí prvého stúpania na Rovné sme už v diaľke videli náš cieľ. Krížna je po Ostredku a Frčkove tretí najvyšší vrch Veľkej Fatry. Je zároveň skvelou rozhľadňou, z ktorej sme pri vynikajúcej dohľadnosti mohli pozorovať veľkú časť Slovenska vrátane Poľany, Veporských vrchov, Kremnických vrchov, pohoria Žiar či Vtáčnik. Taktiež Chočské vrchy, Západné Tatry, Nízke Tatry a Malú Fatru. Panoráma na nezaplatenie. Na vrchole Vás možno prekvapí oplotený vojenský objekt spojovej služby s vysielačmi. Keď podídete kúsok severne pod vrchol, nájdete malý pomníček so zlomenou vrtuľou, pripomínajúci obete leteckého nešťastia z 18.8.1961, kedy tu za zlej viditeľnosti havarovalo malé športové lietadlo.

Späť po hrebeni sme si opätovne vychutnávali neskutočné výhľady. V hoteli Kráľova studňa sme sa najedli a pokračovali dole po prístupovej ceste k hotelu, ktorá sa šialeným spôsobom kľukatí cez Košarisko, okolo Krásneho kopca a údolím riečky Harmanec a ústi pri Harmaneckej jaskyni na cestu I. triedy smerujúcu do Harmanca. Cestou sme ešte raz prekrižovali železničnú trať č.170 v úzkom údolí tesne pri portáli tunela č. 14 – Čremošniansky (nazývaný i Harmanecký), ktorý je zároveň najdlhším (4 698m) železničným tunelom ŽSR. V tomto úseku dlhom pár desiatok metrov sme zaregistrovali zaujímavý fenomén – citeľné ochladenie o niekoľko stupňov. Je to spôsobené samotným tunelom ako aj pretekajúcou riečkou vo veľmi úzkom kaňone so strmými vysokými svahmi kde slnko nezasvieti po celý deň.

Úspešne sme dorazili k autu a príjemne unavení sa vydali na cestu domov.

Celkovo 36 km a nastúpaných 1601 m. 

Kategórie
Nezaradené

Úskalia a strasti cyklistiky

Prvý článok tento rok bude trochu z iného súdku ako doteraz. Tešil som sa na to, keď budem môcť písať o našich ďalších výletoch naplánovaných na tento rok, ale bohužiaľ osud to zariadil tak, že prvé o čom píšem nie je radosť z prežitých zážitkov pri poznávaní krás Slovenska, ale sklamanie z povinného odpočinku po nepríjemnom zranení.

Každý cyklista asi už zažil nejaký nepríjemný pád spojený s menším či väčším zranením. Aj v našej skupine sme sa v minulosti nevyhli takýmto situáciám, či už to bola zlomená kľúčna kosť, zlomený malíček, alebo zranenie stehna. Na fotkách nižšie sú niektoré z nich.

O to viac mrzí, že posledné zranenie, ktoré ma vyradilo na niekoľko týždňov z bicyklovania sa stalo iba hlúpym došliapnutím pri zosadaní z bicykla pre zabránenie pádu. Čo zo začiatku vyzeralo ako vyvrtnutý členok (na fotke ešte srším optimizmom) sa v nemocnici ukázalo ako vážna zlomenina vyžadujúca operáciu.

Ako sa to vlastne zbehlo. Absolvovali sme príjemný výjazd do Karpát za krásneho slnečného počasia z Vajnôr cez Kozí chrbát na Košarisko. Späť sme sa vracali po tej istej trase na Kozí chrbát s tým, že budeme pokračovať po magistrále na Biely kríž. Pár minút po tom ako sme vyrazili, ešte pred Prepadlým, som zišiel z chodníka a aby som zabránil pádu, tak som zložil nohu z pedálu. V členku ruplo a ja som išiel do kolien. Keď som sa posadil a pozrel na nohu, bolo mi jasné, že to je konečná. Chalanom som povedal nech volajú sanitku, lebo mám vyvrtnutý členok. Poniektorí mi to aj chceli naprávať, ale usúdili sme, že to necháme na odborníkov. Potom začala komédia…… Keďže sme boli pre sanitku v nedostupnom teréne, tak ma kamarát na chrbte odniesol asi 100m k lesnej ceste vedúcej z Košariska. Nálada bola vcelku uvoľnená, ani to až tak nebolelo a nikto z nás si nepripúšťal, že by to mohlo byť niečo vážnejšie ako vyvrtnutý členok. Po príchode sanitky ma otestovali na covid, a potom po zafixovaní nohy oznámili, že ma odvezú do Malaciek, lebo sme v tom okrese. Pritom na Kramáre to bolo omnoho bližšie. Vedieť to, tak ma mohol kamarát odniesť ešte ďalej, aby sme boli v BA. Najväčšia irónia bola, keď mi doktor v Malackách oznámil, že to je zlomenina na operáciu a musím ísť na Kramáre a mám sa tam dopraviť sám. Ďalej už radšej nebudem nič písať, lebo to znie aj tak neuveriteľne……….

Poučenie (irónia): ak sa Vám nedajbože niečo stane v Karpatoch zistite si v akom okrese ste a radšej sa pokúste, ak je to možné, dostať do okresu svojho bydliska, aby s Vami necvičili ako so mnou…..

V každom prípade už teraz sa teším a počítam dni, kedy znovu sadnem na bike a pridám sa k ostatným. Verím, že toto leto ešte stihnem absolvovať s Après-bike teamom výnimočné výjazdy do prírody a budem sa môcť na týchto stránkach s Vami podeliť o nové zážitky z našich výjazdov.

Takže priatelia, bicyklujte a dávajte si na seba pozor!